Lietal by som, ale…

Autor: Matúš Novotný | 17.4.2007 o 20:03 | Karma článku: 2,72 | Prečítané:  1179x

Vždy som závidel vtákom ich letecké umenie. Prestavoval som si, ako lietam po celom svete a mám z toho fantastickú radosť. Predstavte si, aké by to len bolo – vznášať sa v priestore, kde neplatia žiadne dopravné značky, kde si môžete ísť kam len budete chcieť a to úplne neobmedzenou rýchlosťou. Žiaľ, už nesnívam o niečom takom, krutá realita ma prebrala z mojich leteckých potuliek svetom – z celkom prozaického dôvodu, mám strach z výšok...

Tomášovský výhľadTomášovský výhľad
Akákoľvek výška nad 10 metrov mi naháňa hrôzu, nemohol by som bývať v nejakom paneláku, povedzme na takom 10 poschodí. Nejde ani tak o mňa, zvládol by som to, avšak bál by som sa o svoje deti a viem, že ustavičný strach o to, aby nevypadli z nejakého okna alebo balkóna, by ma pomaly zožieral a nedal by mi pokoj. Som ustavičným väzňom svojho paranoidného strachu! Je mi to nesmierne ľúto, no človek si zvykne na všetko a tak je to aj v mojom prípade. Neostáva mi nič iné ako ísť ďalej životom a vyhýbať sa vyššie postaveným miestam.

Keď si len predstavím o aké krásy tým prichádzam – o nádherný výhľad z našich majestátnych Tatier a mnoho iných, je mi to trošku ľúto. Raz sme boli ešte zo základnej školy v Slovenskom raji, na dlhšiu túru a počas nej sme prišli na miesto zvané Tomášovský výhľad (tí skúsenejší vedia) – obrovská strmá skala a viac nič, iba vzduchoprázdno a gigantická priepasť! Pamätám sa, že vtedy, zatiaľ čo sa moji spolužiaci kochali čarovným výhľadom, ja som bol skrčený kdesi vzadu a bolo mi do plaču. Alebo minule sme boli so spolužiakom na Prešovskej Kalvárii, ktorá je položená trošku vyššie, nie však veľmi vysoko a pri pohľade na utešenú panorámu mesta mi prišlo opäť ľúto, že som stál dosť ďaleko od zábradlia.

Iste poznáte monumentálne stavby, budovy alebo sochy rozprestreté po celom svete, z najznámejších napr. Newyorská Socha slobody a Empire State Building, Londýnsky Big Ben či egyptské pyramídy v Gíze. Áno, ani tieto skvosty ľudského umu, pýchy našej architektúry sa mi asi nepodarí „skrotiť“ a moje oči k nim budú prihliadať iba zdola. Utešuje ma myšlienka na to, že v mojom okolí, u nás alebo vo svete je toľko nádherných pamiatok, a že ja ich ani zďaleka neprejdem všetky. Určite nie som jediný, ktorý trpí takýmto komplexom a vy, ktorých sa to týka, určite veľmi dobre viete najlepšie sami, aké je to nepríjemné.

Prajem vám všetko najlepšie do ďalších dní a želám si, aby ste snívali môj sen o lietaní a zdolávaní výšok spolu so mnou a pomohli tak mojej duši nájsť stratený pokoj. Dnes večer až zaspím, si po mnohých rokoch opäť zalietam... :-)
Ďakujem za pozornosť!


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?